Už štvrtý rok študujem v Trnave a ako futbalový zanietenec som si nemohol nechať ujsť toto tradičné slovenské derby. Tých zápasov cez týždeň nie je veľa, tak som s radosťou privítal túto piatkovú predohrávku.
Lístky na zápas sa predávali celý týždeň, no kvôli mojej študentskej zaneprázdnenosti a lenivosti som sa ich vybral kúpiť na poslednú chvíľu pár hodín pred výkopom. Začiatok predaja bol naplánovaný na 14:30 avšak o druhej tam už stálo pred pokladňou asi dvadsať ľudí a lístky sa predávali. Išlo to veľmi rýchlo a cena päť eur za vstupenku na krytú východnú tribúnu nebola až taká vysoká, ak nie sme futbaloví maniaci, ktorí nenavštívia takýto zápas trikrát za víkend. Spokojný s troma vstupenkami vo vrecku som odchádzal od pokladne zatiaľ čo rad sa začínal zväčšovať.
Krásne počasie ma donútilo na prechádzku po meste. Mal som pocit, že každý druhý človek, ktorý okolo mňa prešiel mal červeno - čierny šál, niektorý len tak voľne prevesený okolo krku, niektorý obviazaný okolo celej hlavy. Maskovanie identity. Ako som sa tak prechádzal ľudia sa začali "zgrupovať", ľudia so šálom tvorili väčšie a väčšie skupiny. Z mesta som sa presunul pomaly na vlakovú stanicu skontrolovať situáciu tam. Stanicu "strážilo" asi desať železničných policajtov v dvoch skupinkách. No neviem či by mi niečomu dokázali zabrániť, keby došlo k najhoršiemu. Ako prichádzalo viac poobedných vlakov, tak aj na stanici to začínalo "hustnúť". Malé skupinky si nacvičovali svoje choreo ženúce svojich dopredu alebo potupujúce súpera. Železničná polícia mala situáciu pod kontrolou. Rovnako to vyzeralo na autobusovej stanici, kde z autobusov vypadávali fanúšikovia "bílych andelov". Autobusové nástupište sa stalo útočiskom skôr podgurážených pubertiakov ako organizovaného fanklubu. V blízkom zábavno - obchodnom centre bolo cítiť atmosféru viac, ale najviac asi pri regáli s alkoholom. Partia fanúšikov si spolu s udivenými predavačkami precvičila pár hanlivých pokrikov a vybrali sa smerom na štadión. Ja v tesnom závese za nimi som stretal aj čoraz mladších "fanušikov", ktorým toto derby nič nehovorí a berú ho len ako dobrú zámienku vypiť si. Veď boli sme rovnakí.
Uzavretie jednej z hlavných ulíc Trnavy, vodné delo, ťažkoodenci spolu so psami a nespočetné množstvo policajných hliadok takéto bezpečnostné opatrenia si prichystalo vedenie mesta. Na to, že nebol hlásený veľký počet fanúšikov z tábora "belasej šľachty" sa mi zdali tieto opatrenia prehnané. Ale ako sa hovorí: "istota je guľomet". Chýbal mi asi už len vrtuľník a odmínovací robot Božena. O bezpečnosť mimo štadióna som sa nebál, skôr som sa obával tej na štadióne.
Trištvrte hodiny pred výkopom som sa rozhodol ísť na štadión. Moderným turniketom sa prechádzalo rýchlo a bez problémov, "stráž" pri vchode nám vstupenky len pretrhla a išli sme ďalej. Prepašovať by sa dalo čokoľvek a na zápase to bolo aj vidno. Miesta sme si našli veľmi rýchlo a čakanie nám spríjemnil zápas žiakov. Na štadióne sa rozdávali "chipsy", mal som pocit, že podľa známosti: "Aaa servus, jako sa máš, chytaj!" Keďže som nepoznal ani jedného z výdajcov, som obdŕžal jeden malý sáčok a išiel som krajíčkom sa posadiť na svoje miesto. Rovnaké to bolo s rozdávaním podušiek pod zadok. Raz darmo, keď máš kontakty tak sa naješ a aj zadok má človek v teple.
Blížil sa čas výkopu. Tribúny sa zapĺňali. Severná skalným jadrom "bílych andelov", západná prevažne staršími pánmi, ktorí len lúskajú tekvicové semiačka a nadávajú, východná čestnými hosťami, novinármi a nehrajúcimi hráčmi. Južná tribúna patrila celá hosťom, nieže by ich bolo tak veľa, ale v rámci bezpečnosti. Pôsobilo to divne a neprirodzene - celá tribúna prázdna len v kútiku sa pučilo asi sedemsto "slovanistov". Nechýbali ani transparenty, niektoré nie vždy slušné, ale vystihujúce podstatu slovenského futbalu. Pred stretnutím domáci usporiadatelia si pripomenuli Jožka Adamca a Jožka Štibrányiho ako členov česko-slovenskej futbalovej siene slávy. Pri zvukoch trnavskej futbalovej hymny obe mužstva nastupovali, v sprievode malých futbalistov, na hraciu plochu. No keď som to uvidel sám seba som sa spýtal, že čo to je? Najznámejšie derby na Slovensku a mužstva nastupujú v netradičných farbách dresov. Čierno-modrý Slovan a biely Spartak? Čo sa stalo s belasou a červeno-čiernou klasikou? Mužstva sa dali rozlíšiť, ale rovnako by sa dali aj v typickom farebnom prevedení. Tento aj keď nepatrný detail ma trochu sklamal, ale preglgol som ho.
Atmosféra bola od začiatku na slovenské pomery vybičovaná. Trnavské publikum dominovalo, no hostia z Bratislavy sa nedali zahanbiť a urputne vzdorovali. Nacvičené choreá sa striedali na obidvoch stránách, obidva tábory vytiahli vlajky veľkých rozmerov a obidva tábory boli dobre zásobené pyrotechnikou. Slovanisti delobuchmi a spartakovci bengálskymi ohňami, ktorými na malú chvíľku vydymili seba a aj štadión. Pár upozornení hlásateľa a tábory sa ukľudnili.
Len pre rekapituláciu domáci Spartak Trnava napokon podľahol hosťom zo Slovana Bratislava 1:3. Zápas na slovenské pomery mal solídnu úroveň. Trnavské "Béčko" nakoniec neurobilo zázrak a favorizovanému Slovanu, ktorý mal o pár zranených hráčov menej, podľahlo po góloch Milinkoviča, Žofčáka a Guedeho, čestný úspech domácich zaznamenal Tomeček.
Spokojný s predvedeným futbalom, atmosférou a aj sáčkom čipsov som pomaly opúšťal Štadión Antona Malatinského. Jediná vec, čo mi nakoniec vytvorila aspoň jednu vrásku na tváry bolo parkovisko. Úplný chaos, kde policajti boli hlavní pozorovatelia. Veľké parkovisko s jedným exitom dostalo zabrať a spolu s ním aj nervy vodičov. Čo už, na Slovensku nič nie je stopercentné, vždy sa niečo pokazí. Neľutujem však, že som bol svedkom tohto zápasu a spolu s viac ako osemticovým publikom som vytvoril nevšednú atmosféru tohto tradičného derby.
